Príbeh hudobníka
V jedno chladné januárové ráno na stanici metra vo Washingtone hral muž na husliach. Hral asi 45 minúť, počas ktorých okolo neho prešlo 2000 ľudí.
Po 3 minútach muž v strednom veku reflektoval hrajúceho hudobníka. Spomalil a zastavil sa na pár sekúnd, ale potom sa opäť rýchlo ponáhľal za svojim cieľom.
O 4 minúty umelec dostal prvý dolár. Hodila mu ho žena do klobúka a bez zastavenia pokračovala ďalej.
Po 6 minútach sa mladý muž oprel o stenu oproti a počúval hudobníka, potom sa pozrel na hodinky a pokračoval ďalej vo svojej ceste.
Po 10 minútach trojročný chlapec zastal, ale jeho matka ho uponáhľane ťahala ďalej. Keď sa dieťa pokúšalo zastaviť oproti hudobníkovi a pozerať sa na neho, matka pritvrdila a dieťa muselo pokračovať v ceste. Toto sa viackrát zopakovalo s deťmi a rodičmi a každý rodič prinútil dieťa pokračovať ďalej.
Po 45 minútach hrania iba 6 ľudí zastavilo na chvíľočku. Asi 20 mu dali peniaze, ale bez prerušenia pokračovali ďalej.
Hudobník vyzbieral 32 dolárov.
Po hodine hrania sa v stanici rozľahlo ticho. Nikto neregistroval, že hudba stíchla. Nijaký aplauz, potlesk, nikto nič nespozoroval. Nikto v pouličnom umelcovi nespoznal virtuóza. Dvom tisíckam ľudí hral Joshua Bell, jeden z najväčších hudobníkov sveta. Hral najkrajšie a najlepšie pasáže skladieb, ktoré boli kedy napísané. Hral na husliach v hodnote 3,5 milióna dolárov. Dva dni predtým Joshua Bell „vypredal" veľké Bostonské divadlo, kde priemerná hodnota vstupenky bola 100 dolárov.
Toto je skutočný príbeh. Joshua Bell hrajúci inkognito v metre bol časťou sociálneho experimentu Washington Post o vnímaní ľudí, o ich vkuse a prioritách. Otázka, ktorá bola položená znela: „Dokážeme vnímať krásu v bežnom prostredí a v uponáhľanej dobe? Zastavíme sa, aby sme si ju vychutnali? Rozpoznáme talent v nečakanej situácii a súvislostiach?"
Keď si nenájdeme chvíľku, aby sme počúvali jedného z najuznávanejších hudobníkov hrajúceho najlepšie skladby, aké boli napísané, na nádhernom nástroji.... o koľko iných vecí prichádzame?
Platí to aj pre fotografa. Môžeme mať fotoaparát stále so sebou, no vnímame krásu bežného dňa, „obyčajného okamihu"? Každá chvíľa nám ponúka príležitosť odhaliť krásu v maličkostiach. Všímajme si ich, nemusíme zakaždým stlačiť spúšť. Buďme citliví na krásu a všímajme si pekné deje okolo, aby sme boli pripravení, keď dôjde k tomu správnemu okamihu a ozve sa zvuk závierky nášho aparátu.
